Hangár typu Bessonneau
Prenosný drevený a plátenný hangár navrhla približne v roku 1908 francúzska firma Établissements Bessonneau z Angers. Používalo ho francúzske vojenské letectvo, neskôr aj britské RNAS, RFC a RAF.
Po prvej svetovej vojne získalo tieto hangáre prostredníctvom francúzskej vojenskej misie aj Československo. Slúžili ako dočasná ochrana lietadiel, kým nevznikli trvalé letiskové objekty. Na letisku vo Vajnoroch sa hangár typu Bessonneau používal na ochranu lietadiel Bréguet XIV A2 a SPAD S.XIII.
Na fotografii je možné rozoznať päť konštrukčných polí. Pri štvormetrovom module by tomu zodpovedal variant s vonkajšími rozmermi približne 20 × 20 metrov; bez stavebného plánu zostáva rozmer odhadom.
Konštrukcia
Hangár sa dodával ako súprava jednotlivých dielov, ktorá umožňovala jeho pomerne jednoduché postavenie, rozobratie, prepravu a opätovné zostavenie na inom mieste. Hlavným materiálom nosnej konštrukcie bolo drevo. Jednotlivé prvky boli spájané drevenými spojovacími doskami, oceľovými konzolami a skrutkami.
Zvislé stĺpy niesli strešné priehradové väzníky, pričom konštrukcia bola výrazne spevnená systémom diagonálnych výstuh a nosníkov. Jednotlivé polia tvorené stĺpmi a väzníkmi sa postupne zostavovali a navzájom spájali. Hangár mohol pozostávať zo šiestich, deviatich alebo dvanástich polí, čím bolo možné meniť jeho celkovú dĺžku.
Na bokoch a zadnej časti sa nachádzali drevené vonkajšie vzpery zabezpečujúce tuhosť konštrukcie. Celý hangár bol navyše pomocou lán ukotvený k zemi.
Rozoberateľné drevené hangáre (systém Hart)
Druhý drevený hangár mohol byť typu Hart alebo využívať konštrukčný systém Otto Hetzera. Bez plánu, výrobcu či dobového opisu zatiaľ nemožno jeho identifikáciu potvrdiť.
Predstavovali kompromis medzi pevnosťou stabilnej budovy a mobilitou poľného stanu.
Vynálezca, výrobca a filozofia systému
Konštrukčný systém navrhla a patentovala viedenská stavebná spoločnosť Hart & Co., pôsobiaca vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku.
Základom systému Hart bola unifikovaná stavebnica:
- Štandardizácia dielov: výrobca v zázemí, na pílach a v tesárskych dielňach, sériovo vyrábal presne opracované trámy, krokvy a spojovacie prvky.
- Logistika: celý rozobratý hangár bolo možné naložiť na štandardné železničné vagóny alebo vojenské nákladné vozidlá a dopraviť tesne za frontovú líniu.
- Rýchla montáž: vojenské tesárske jednotky dokázali hangár na pripravenom teréne postaviť v priebehu niekoľkých dní bez použitia ťažkej techniky. Jednotlivé časti sa spájali tesárskymi čapmi, dlabmi a najmä oceľovými svorníkmi a skrutkami, čo umožňovalo stavbu znovu rozobrať bez výrazného poškodenia drevených prvkov.
Technické charakteristiky typového hangára Hart
| Parameter | Všeobecná špecifikácia štandardného typu |
|---|---|
| Typický pôdorys | Obdĺžnikový, najčastejšie približne 25 metrov šírka čela × 20 metrov hĺbka. |
| Nosná konštrukcia | Samonosná tesárska konštrukcia z ihličnatého dreva, najmä zo smreka alebo jedle, bez vnútorných stredových stĺpov, aby zostal voľný priestor na manipuláciu s lietadlami. |
| Zastrešenie | Sedlová strecha s miernym sklonom. Ako krytina sa používala dechtová lepenka, impregnované nepremokavé plátno alebo vlnitý plech, ak bol dostupný. |
| Systém vrát | Čelnú stenu širokú približne 25 metrov tvorili delené drevené vráta zavesené na hornej koľajnici. Odsúvali sa do strán, čiastočne aj mimo pôdorysu hangára, čím bolo možné otvoriť takmer celý profil haly. |
| Odolnosť | Vďaka priečnemu stuženiu a výstuhám bola konštrukcia podstatne odolnejšia než stanové hangáre a dokázala lepšie znášať vietor aj zaťaženie snehom. |
Využitie v praxi
Hangáre systému Hart slúžili na hangárovanie lietadiel, ich montáž a opravy. Rakúsko-uhorské letectvo v nich umiestňovalo napríklad prieskumné stroje Hansa-Brandenburg C.I alebo stíhacie Aviatik D.I.
Vďaka absencii vnútorných nosných stĺpov bolo možné do hangára umiestniť viacero lietadiel vedľa seba a vykonávať na nich údržbu či náročnejšie opravy chránené pred počasím.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 zostala časť týchto rozoberateľných hangárov na území nástupníckych štátov. Pre Československo, Rakúsko, Poľsko či Juhosláviu predstavovali rýchlo dostupné letiskové zázemie v období, keď nové štáty ešte len budovali vlastnú vojenskú a civilnú leteckú infraštruktúru.
Konštrukčný systém Otta Hetzera
Nemecký tesár a podnikateľ Otto Hetzer získal v roku 1906 patent na zakrivené nosné prvky z drevených lamiel spájaných lepidlom pod tlakom. Jeho systém patril k základom dnešného lepeného lamelového dreva, známeho aj ako glulam.
Umožňoval preklenúť veľké rozpätia bez vnútorných podpier. Voľný priestor bol vhodný pre výrobné a výstavné haly, športové objekty aj letecké hangáre.
Hlavné princípy a výhody systému
- Lepené lamelové nosníky: tenšie drevené dosky sa zlepovali a lisovali do nosných prvkov požadovaného tvaru. Hetzer používal pravdepodobne kazeínové lepidlo, ktoré nebolo odolné voči dlhodobému pôsobeniu vlhkosti.
- Veľké rozpätia: do roku 1910 vznikli Hetzerove strešné konštrukcie s rozpätím až 45 metrov.
- Hospodárnosť: výhodou boli prefabrikácia, krátka výstavba a nižšie náklady v porovnaní s dobovým železobetónom.
zdroj - Studiengemeinschaft Holzleimbau: Otto Hetzer – Pionier des Holzleimbaus