Vznik vojenského letiska Vajnory
Vznik Československa 28. októbra 1918 vôbec neznamenal, že Slovensko bolo pevne začlenené do nového štátu, skôr naopak. Jeho územie bolo treba vojensky obsadiť, vytvoriť na ňom čsl. štátnu správu a zabezpečiť novú južnú hranicu s Maďarskom. O jej priebeh sa politicky a vojensky zápasilo už pred podpisom Trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 1920 a spory pokračovali aj po nej, pri samotnom vytyčovaní hranice v teréne.
Čsl. vojsko obsadilo Bratislavu začiatkom roku 1919. Až o mesiac neskôr, 4. februára 1919, prišiel do Bratislavy Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska. Pricestoval vlakom zo Žiliny, kde mal svoje prvé sídlo, a vkráčal do dnešného starého mesta po Štefánikovej ulici v sprievode čsl. legionárov.
ČSR nutne potrebovala vojenskú infraštruktúru schopnú zabezpečiť obranu Bratislavy a južnej hranice Slovenska. Presný dátum založenia vojenského letiska vo Vajnoroch nepoznám. Počiatky Vajnor preto možno rekonštruovať najmä nepriamo, podľa činnosti čsl. vojenského letectva na západnom Slovensku v roku 1919.
Letisko Pezinok – Pažiť
Pezinské poľné letisko sa nachádzalo na Pažiti, na voľnom trávnatom priestranstve medzi budovami dnešnej Strednej odbornej školy Policajného zboru SR na jednej strane a bývalými vojenskými kasárňami, dnes Špecializovaným súdom, na strane druhej. Technické zázemie letiska využívalo budovy bývalej jazdiarne na dnešnej ulici SNP.
Prevádzka na tejto ploche je doložená už 10. apríla 1919, keď tu počas pristátia havarovalo čsl. lietadlo Hansa-Brandenburg C.I., v tej dobe nič nezvyčajné; na fotografii je vidieť poškodený podvozok.
Historik Peter Wittgrúber z Mestského múzea v Pezinku uvádza, že 4. mája 1919 bola na Pažiť presunutá 1. poľná letecká stotina. Jej úlohou bola ochrana Bratislavy a sledovanie vojenskej situácie na západnom Slovensku; počas bojov s Maďarskou republikou rád sa zapojila aj do vojenských operácií.[1]
V čase príletu na Pažiť tu velil stotník Stanislav Novák. Dňa 17. mája 1919 velenie prevzal stotník Oldřich Hugo Betka. Pod jeho velením začala jednotka z Pezinka vykonávať operačné lety.
Betka mal pod sebou štyroch dôstojníkov a 118 mužov. Pôvodne mala stotina v Pezinku štyri lietadlá, jej lietadlový park sa však počas mája, júna a júla menil podľa strát, opráv a prísunu ďalších lietadiel. Organizačný vývoj jednotky neskôr pokračoval cez Leteckú stotinu Bra-1 a Leteckú stotinu 1, ktorá v marci 1920 preletela do Vajnor.[2]
Počas pôsobenia leteckej stotiny na Pažiti sú zdokumentované tieto lietadlá:
- Hansa-Brandenburg C.I (Ph) 27.88
- Hansa-Brandenburg C.I (U) 169.99
- Hansa-Brandenburg C.I (Ph) 27.64
- Hansa-Brandenburg C.I (Ph) 129.18
- Hansa-Brandenburg C.I (U) 269.41
- Hansa-Brandenburg C.I (U) 169.70
- Anatra Anasal 010.106
- Anatra Anasal 010.122
- LVG C.VI 48.69
- Ansaldo SVA 10 128/68
zdroje k Pažiti
[1] Peter Wittgrúber: 1. poľná letecká stotina v Pezinku v roku 1919. Historika – malokarpatský historický občasník, roč. III, č. 1/2014, s. 45–46. Mestské múzeum v Pezinku. Online dokument
[2] VHA Praha, fond Letecký sbor.
Anatra Anasal
Anatra DS Anasal bol ruský dvojmiestny prieskumný dvojplošník. Lietadlo navrhol francúzsky konštruktér Elysée Alfred Descamps v továrni rodáka s talianskymi koreňmi Artura Anatru v Odese. Typ prvýkrát vzlietol v roku 1916. Názov „Anasal“ vznikol spojením názvov Anatra a Salmson podľa použitého motora Salmson.
V marci 1918, po Brest-litovskom mieri, obsadili Odesu rakúsko-uhorské vojská. Našli nedotknutú továreň Anatra s množstvom rozpracovaných lietadiel. Rakúsko-Uhorsko objednalo 200 lietadiel tohto typu, ktoré v rakúsko-uhorskej službe niesli označenie Anatra C.I a boli určené najmä pre výcvik a pozorovacie lety.
Do konca vojny na jeseň 1918 stihla továreň pod rakúskou správou vyprodukovať a dodať ďalších 114 lietadiel. Celková výroba dosiahla 184 kusov. Mnohé z nich mali rakúske výsostné znaky iba narýchlo premaľované cez pôvodné ruské kokardy.
Na konci vojny mala rakúsko-uhorská armáda desiatky týchto strojov uskladnené na letisku v obci Planá u Mariánských Lázní. Boli v zlom technickom stave, avšak vznikajúce čsl. vojenské letectvo trpelo nedostatkom lietadiel. Po opravách sa do čsl. vojenského letectva dostalo 23 letuschopných Anasalov.
Ako sa zachovala Anatra Anasal v NTM
Exemplár lietadla Anatra Anasal, ktorý visí v hale NTM Praha, bol pred druhou svetovou vojnou uložený v Památníku osvobození na pražskom Vítkove. Krátko po okupácii Československa v marci 1939 bol spolu s lietadlom LWF Model V Tractor z obavy pred zničením premiestnený z Vítkova do Národného technického múzea v Prahe. Tento presun stroj zachránil; dnes ide o jediný zachovaný originálny Anatra Anasal na svete.
gen. Luigi Giuseppe Piccione
gen. Luigi Giuseppe Piccione (7. mája 1866, Borgo Ticino – 11. apríla 1942, Terst) bol taliansky generál, veliteľ čsl. légií v Taliansku a po vzniku Československa náčelník talianskej vojenskej misie v ČSR. V roku 1919 pôsobil ako vrchný veliteľ čsl. vojsk na Slovensku.[1]
AI upravená photozdroj - VHA Praha
Na konci prvej svetovej vojny stál na čele čsl. armádneho zboru vytvoreného v Taliansku. Zbor tvorili najmä 6. a 7. divízia a po návrate do Československa sa jeho jednotky významne podieľali na vojenskom obsadzovaní a zabezpečovaní Slovenska.[2] gen. Piccione vydal už 27. decembra 1918 operačný rozkaz č. 1, ktorým určoval úlohy čsl. jednotiek na Slovensku pri obsadzovaní územia a zabezpečovaní hraníc. Jeho velenie tak patrilo k prvým centrálnym vojenským štruktúram nového štátu na Slovensku.[3]
AI upravená photozdroj - VHA Praha
Po presídlení Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska do Bratislavy bol gen. Piccione priamo prítomný pri vytváraní nových štátnych a vojenských pomerov v meste. Vojenský historický archív zachytáva jeho prítomnosť v Bratislave 5. februára 1919 spolu s Vavrom Šrobárom a Samuelom Zochom (evanjelický kňaz, biskup a politik).[4]
Od 25. marca 1919 velil Západnej armádnej skupine so sídlom v Bratislave. Jeho pôsobenie spadalo priamo do obdobia bojov s Maďarskou republikou rád. V rámci reorganizácie velenia prevzala na prelome mája a júna 1919 rozhodujúcu úlohu francúzska vojenská misia. Dňa 1. júna 1919 gen. Piccione odovzdal vrchné velenie na Slovensku francúzskemu gen. Eugène Mittelhauserovi.[5][6]
S odstupom času môžeme už len špekulovať o tom, či výmena vojenských misií súvisela so smrťou gen. M. R. Štefánika, ktorý mal silné osobné väzby na Taliansko.
gen. Piccione vo Vajnoroch
Vajnorský lokálny historický archív zachytáva oficiálnu návštevu gen. Piccioneho vo Vajnoroch na jar 1919. Na jednej zo zachovaných fotografií sú spolu s ním Vavro Šrobár, plukovník Radan Lášek (pobočník gen. Piccioneho), Ferdiš Juriga (vajnorský farár v rokoch 1905 – 1918) a vajnorský richtár Ján Orth.[7] Táto návšteva však sama osebe neurčuje dátum leteckých fotografií z Vajnor a netreba ich s ňou automaticky spájať.
Zdroje
[1] Jana Zaťková – Miloslav Čaplovič: Boje o Slovensko 1918 – 1919, Vojenský historický ústav Bratislava. Biografická poznámka k Luigi Giuseppe Piccionemu: 7. 5. 1866 Borgo Ticino – 11. 4. 1942 Terst; taliansky generál, veliteľ čs. légií v Taliansku, náčelník talianskej vojenskej misie v ČSR a v roku 1919 vrchný veliteľ čs. vojsk na Slovensku.
[2] Vojenský historický ústav Bratislava: Od Pádu k Dunaju – česko-slovenská légia. K organizačnej štruktúre čsl. armádneho zboru v Taliansku a Piccioneho veleniu.
[3] Vojenská história, VHÚ Bratislava. Operačný rozkaz gen. Piccioneho č. 1 z 27. 12. 1918 a ďalšie rozkazy k vojenskému zabezpečeniu Slovenska.
[4] Vojenský historický archív Bratislava, Zbierka fotografií, sign. IV.F-152. Príchod Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska do Bratislavy, 5. 2. 1919; na fotografii Vavro Šrobár, Samuel Zoch a Luigi Piccione.
[5] Vojenský historický archív Bratislava, Zbierka fotografií, sign. IV.F-106. Odovzdanie vrchného veliteľstva čs. armády na Slovensku 1. 6. 1919 v Bratislave gen. Eugène Mittelhauserovi; na fotografii aj Luigi Piccione a Vavro Šrobár.
[6] Vojenský historický ústav Praha: Sté jubileum vzniku generálního štábu v roce 1919. K sporu kompetencií medzi Piccionem a Pellém a k ukončeniu talianskych veliteľských funkcií v Československu. Online článok
[7] Vajnory v spomienkach: Šrobár a Piccione vo Vajnoroch (1919). Lokálny obrazový prameň k návšteve Piccioneho vo Vajnoroch. Online archív
Prílet francúzskej escadrilly Br.590 (1919)
Veliteľ Escadrille Br.590, kapitán Georges Marcel Lachmann, priletel z Kbel do Vajnor 4. júna 1919 na stíhacom SPAD S.XIII C.1 č. 10.279. Nasledujúci deň odtiaľ vykonal prieskumný let. Dňa 6. júna sa k nemu vo Vajnoroch pripojilo päť Bréguetov XIV A.2 jeho jednotky. Dňa 12. júna 1919 priletela do Vajnor posila: dva prieskumné Salmsony 2A.2 a jeden stíhací SPAD S.XIII C.1. Posádky escadrilly počas júna z Vajnor lietali na prieskumné a bombardovacie misie proti vojskám Maďarskej republiky rád. Jej bojová činnosť sa skončila začiatkom júla 1919. Dňa 1. septembra 1919 ju vo Vajnoroch reorganizovali na 6. leteckú setninu.
Zdroje: Letiště na okraji Prahy, Ministerstvo obrany ČR, s. 17; Hadtörténelmi Közlemények 2011/2, s. 348.
Lachmann 9. mája 1920 havaroval na SPAD S.XIII č. 10.279 pri pristávaní v hmle vo Vajnoroch. Lietadlo bolo opravené. Dňa 26. mája 1920 havaroval na SPAD S.VII a ľahko sa zranil. Miesto druhej nehody nie je jednoznačne doložené: uvádza sa Nitra alebo Bratislava-Vajnory.
Pohotovostná letka Vajnory
Dňa 20. augusta 1943 vznikol na základe rozkazu Veliteľstva vzdušných zbraní stíhací hotovostný roj so základňou vo Vajnoroch. Hlavnou úlohou jednotky bolo zabezpečovať vzdušnú ochranu hlavného mesta a územia republiky. Prvým veliteľom sa stal zvk. rtm. František Cyprich. Výzbroj spočiatku pozostávala zo štvorice Bf-109E a personál tvorili skúsení piloti, operačne nasadení na východnom fronte v rokoch 1942-1943 v rámci letky 13. V novembri 1943 prevzal vedenie hotovostného roja npor. let. Vladimír Kriško.
V januári 1944 bola jednotka doplnená o ďalších veteránov z východného frontu a po reorganizácii premenovaná na pohotovostnú letku. Stíhaciu výzbroj v tom čase tvorilo 11 x Bf-109E a 3 x Avia B-534.
zdroj - letka13.sk
