Ľudmila Šapošniková

Z Ruska do Nitry

Ľudmila Trejbalová sa narodila 19. februára 1906 v Saratove. Jej otec Karel Trejbal bol český obchodník pôvodom z Prahy, mama Beata Schmidtová bola ruská Nemka. Ľudmiliným rodným jazykom bola ruština. Po slovensky sa naučila až neskôr a ruský prízvuk jej zostal po celý život.

Po vzniku Československa sa Trejbalovci presťahovali z Ruska do novovzniknutej republiky. Presný dôvod ich odchodu z Ruska nepoznáme.

Rodina sa pôvodne plánovala usadiť v Prahe, kde však Karlovi Trejbalovi jeho zámery nevyšli. Uvažoval preto o ďalšom presťahovaní sa do Rumunska. Informácia, ktorú získal počas cesty vlakom do Nových Zámkov, priviedla rodinu do Nitry.

Karel Trejbal tam kúpil malé železiarstvo. Rodina bývala na Číneši a Ľudmila navštevovala nitrianske gymnázium. Názov „Na Číneši“ alebo Číneš označoval v 19. a v prvej polovici 20. storočia oblasť v okolí dnešnej ulice Fraňa Mojtu.

Za domom Trejbalovcov sa rozprestierala lúka a neďaleko bolo nitrianske vojenské letisko. Ľudmila tak vyrastala prakticky na dohľad od lietadiel a už ako pätnásťročná túžila lietať.

Na nitrianskom letisku sa zoznámila s vojenským pilotom Nikolajom Šapošnikovom.

Prvé lietadlá SAK

Prvými dvoma lietadlami SAK boli lietadlá Letov Š.10.50 / L-BASE a Letov Š.10.36 / OK-ASG.

Ich pôvod siahal ku konštrukciám firmy Hansa-Brandenburg používaným rakúsko-uhorským letectvom počas prvej svetovej vojny. Po vzniku Československa sa z týchto osvedčených konštrukcií vychádzalo pri návrhu prvých čsl. vojenských lietadiel.

V továrni Aero vznikol z Hansa-Brandenburgu B.I typ Aero Ae-01, neskôr označený A-1. Z Hansa-Brandenburgu B.I vychádzal aj Letov Š.10 vyrábaný v Hlavných leteckých dielňach, neskoršom Letove.

Z Hansa-Brandenburgu C.I zase vychádzali čsl. typy Aero A.14, A.15 a A.26. Označenie „malý Branďák“ sa v dobovej leteckej reči používalo pre Hansa-Brandenburg B.I a typy z neho odvodené, kým „veľký Branďák“ označoval Hansa-Brandenburg C.I a jeho odvodené typy. K nim patrilo aj Aero A.14, ktoré používali ČSA.

V Ľudmiliných zápisníkoch sa objavujú Letov Š.10.50 / L-BASE, Letov Š.10.36 / OK-ASG, Aero A.26.10, Aero A.14.5 a Avia BH.11.7 / OK-ASV.

Základný výcvik a pilotný zápisník č. 1420

SAK začal praktický pilotný výcvik so šiestimi žiakmi. Úspešne ho dokončili štyria: akademický sochár Vojtech Ihriský, kpt. Vladimír Kočmerževský, rtm. Coufal a Ľudmila Šapošnikovová. Jednateľ Aeroklubu E. Liška bol pred ukončením výcviku; šieste meno zatiaľ nie je zistené.[3]

Pilotný zápisník č. 1420 zachytáva jednotlivé lety Ľudmilinho základného výcviku. Možno v ňom sledovať zoznamovacie lety s inštruktorom, výcvik lietania zatáčiek, okruhov, vzletov a pristátí, prvé samostatné lety a aj výškové lety, ktoré sú doložené barografickým záznamom.

Pri jednotlivých letoch sú zachované aj poznámky inštruktorov. Zapisovali v skratke to, čo sa podarilo, čo bolo potrebné opraviť a aké chyby Ľudmila pri lete alebo pristátí urobila.

V letovom zápisníku nájdeme mená inštruktorov – vojenských pilotov LP3, medzi nimi Nikolaja Šapošnikova, Otta Šubrta a Kocha; neskôr aj Karla Šedu. Otto Šubrt počas pobytov prezidenta T. G. Masaryka na Slovensku pôsobil aj ako jeho pilot-kuriér.

Jedným zo štyroch absolventov prvého kurzu bol delostrelecký dôstojník kpt. Vladimír Kočmerževský. Dňa 10. apríla 1942 zahynul počas služobného letu pri Drahovciach (južne od Piešťan) pri havárii dvojmiestneho Klemmu 35 (Werknummer 2044) spolu s por. let. Jánom Chupekom.

V základnom výcviku nalietala Ľudmila celkovo 46 hodín a 28 minút a 407 štartov. V zápisníku sú uvedené dátumy teoretickej skúšky 22. augusta 1930, praktickej skúšky 25. augusta 1930 a udelenia leteckého diplomu a legitimácie č. 112 dňa 8. septembra 1930. Zápisy o skúškach sú stručné a presné datovanie pilotnej skúšky si ešte vyžaduje overenie.[1]

Zápisník č. 1420 pokračuje aj po ukončení základného výcviku a zachytáva jej ďalšie lietanie v rokoch 1930 a 1931. Končí záznamom letu č. 692 z 27. decembra 1931.

Súhrn prvého zápisníka uvádza po skončení základného výcviku nálet 1 hodinu a 46 minút v roku 1930 a 37 hodín a 24 minút v roku 1931. Zápisník č. 1420 je uzavretý s celkovým náletom 85 hodín a 38 minút.

Vrabčiak

Osobitné miesto v príbehu manželov Šapošnikovových má Vrabčiak, malé jednomiestne lietadlo vlastnej konštrukcie Nikolaja Šapošnikova.

Bol to jednomiestny dvojplošník s rozpätím približne 5.5 metra a hmotnosťou okolo 150 kilogramov. Poháňal ho motor Salmson s výkonom približne 10 konských síl. Je pravdepodobné, že tento motor tiež pochádzal z Dewoitinu D.7 používaného Leteckým plukom 3.

Šapošnikov Vrabčiaka skúšal už v roku 1928. Dňa 18. októbra 1928 s ním absolvoval let na trase Nitra – Piešťany – Bratislava – Nitra.

Na zachovaných fotografiách sa Vrabčiak objavuje v dvoch odlišných podobách. Na niektorých snímkach má klasicky riešený trup, na iných výrazný gondolovitý trup. Zachovala sa aj fotografia havarovaného Vrabčiaka.

Z iných prameňov vieme, že na Vrabčiakovi lietala aj Ľudmila. Zaujímavé však je, že ani v jednom z jej dvoch zachovaných pilotných zápisníkov nie je Vrabčiak ani raz uvedený. Údaje o jej letoch na tomto lietadle preto nepochádzajú z jej zápisníkov, ale z iných prameňov.

Ďalšie lietanie v rokoch 1932 a 1933

Druhý pilotný zápisník, č. 1381, zachytáva roky 1932 a 1933. Obsahuje 63 letových záznamov.

V roku 1932 absolvovala Ľudmila 46 letov s celkovým náletom 19 hodín a 33 minút. Zaujímavé sú tri novembrové dni. Dňa 2. novembra lietala nad Bratislavou a okolím 1 hodinu a 30 minút, 4. novembra 2 hodiny a 10 minút a 6. novembra 2 hodiny a 15 minút. Súhrnom: 5 hodín a 55 minút počas troch dní.

Pri letoch na Aero A.26 je uvedený ako pasažier mechanik Červinka a poznámky „motor jede dobře“ a „zalétávání mašiny“. Nešlo už o základný výcvik, ale o bežnú prevádzku a zalietavanie lietadla.

V roku 1933 pribudlo do zápisníka už iba 73 minút. Druhý zápisník tak spolu zachytáva 20 hodín a 46 minút. Ak spočítame celkový nálet zapísaný v oboch zápisníkoch, dostaneme 106 hodín a 24 minút letového času.

Pri posledných letoch v roku 1933 sú uvedené mená „pasažierov“ ako Dr. Jára Kolačný, mechanik Šándera a mechanik Červinka. Zápis „Dr. Jára Kolačný“ veľmi pravdepodobne označuje Dr. Jaroslava Kolačného, ktorý promoval v roku 1932.

Zápisník sa končí bez ročnej uzávierky a bez jedinej poznámky vysvetľujúcej, prečo Ľudmila s lietaním prestala.

V septembri 1933 bol Nikolaj Šapošnikov prevelený k LP 2 do Olomouca.

Olomouc a koniec manželstva

Manželstvo Ľudmily a Nikolaja Šapošnikovových nevydržalo. Podľa rodinných spomienok mal Nikolaj čoraz väčšie problémy s alkoholom.

V apríli 1935 sa rozviedli a Ľudmila sa vrátila do Nitry. Mala dvadsaťdeväť rokov. Podľa dostupných záznamov už potom nikdy nelietala.

Podľa záverečnej vyšetrovacej správy Oblastného kriminálneho úradu v Zlíne z 2. júla 1947 bol Nikolaj Šapošnikov zavraždený partizánmi začiatkom decembra 1944 pri obci Liptál. Vyšetrovanie nepotvrdilo obvinenia zo zrady; za možný motív považovalo jeho upozornenia na krádeže a osobné obohacovanie niektorých členov brigády. Okolnostiam vraždy a povojnovému vyšetrovaniu sa podrobnejšie venuje jeho profil.

V roku 1938 sa Ľudmila vydala za Jozefa Aujeského, majiteľa nitrianskeho mlyna.

Aujeského turbínový mlyn bol postavený v roku 1884. V roku 1904 sa v ňom rozsvietilo elektrické svetlo napájané vlastným dynamom, ktoré zásobovalo 85 žiaroviek. Systematická elektrifikácia mesta prišla až neskôr.

Rok 1948

Po nástupe komunistického režimu bol Aujeského mlyn znárodnený. Ľudmila a Jozef Aujeský potom žili podstatne skromnejšie. Jozef Aujeský zomrel v roku 1965. Ako vdova žila Ľudmila z malého dôchodku v jednoizbovom byte a privyrábala si pletením.

Na sklonku života ju navštevovala nitrianska pilotka a letecká akrobatka Alžbeta Kapustová. Práve vďaka jej záujmu sa zachovali fotografie a pilotné zápisníky Ľudmily Šapošnikovej-Aujeskej, z ktorých dnes môžeme jej letecký život zrekonštruovať so slušnou presnosťou.

Ľudmila Šapošniková-Aujeská zomrela 13. júla 1985 v Nitre vo veku 79 rokov. Je pochovaná na Mestskom cintoríne v Nitre na Cintorínskej ulici.