JUDr. Pavel Fábry

Právnik a priemyselník Pavel Svetozár Fábry sa narodil 14. januára 1891 v Turčianskom Svätom Martine do rodiny priemyselníkov a podnikateľov. Najprv získal obchodné vzdelanie, potom vyštudoval právo, získal doktorát, zložil advokátske skúšky a absolvoval aj skúšky požadované pre sudcovskú službu.[1]

Vo svojom životopise uvádzal, že jeho predok Matheus Fabry prišiel roku 1603 z okolia Ženevy, konkrétne zo Satigny – Moulin Fabry, do vtedajšieho Horného Uhorska. Usadil sa v Nemeckej Ľupči, dnešnej Partizánskej Ľupči, kde založil garbiarsku dielňu. Podnikateľská tradícia potom podľa Fábryho pokračovala v rodine po celé generácie.[1]

V službách Československa

Počas prvej svetovej vojny slúžil ako dôstojník delostrelectva a pôsobil aj v právnej službe armády. V čase rozpadu Rakúsko-Uhorska sa stal prvým tajomníkom dočasnej národnej rady, ktorá pripravovala prevzatie správy Slovenska novým čsl. štátom.[1]

Po vzniku Československa bol poverený vysokou správnou funkciou na východnom Slovensku. Počas vpádu vojsk Maďarskej republiky rád v roku 1919 pôsobil ako splnomocnenec pre obranu východného Slovenska. Civilnú správu koordinoval s čsl. armádou a so spojeneckým vojenským velením generála Eugèna Mittelhausera.[2]

Po stabilizovaní pomerov odišiel zo štátnej služby a vrátil sa k advokácii. Špecializoval sa na obchodné a podnikové právo. Podieľal sa na zakladaní a rozvoji priemyselných podnikov, pôsobil vo vedení organizácií združujúcich výrobcov cukru, liehu, sladu a piva a zastupoval klientov aj pred Medzinárodným arbitrážnym tribunálom v Paríži.[1]

Pavel Fábry patril k najúspešnejším slovenským advokátom medzivojnového obdobia a býva označovaný za jedného z najbohatších Slovákov svojej doby. Jeho postavenie nestálo iba na advokátskej praxi. Bol poradcom Milana Hodžu, generálnym dozorcom evanjelickej cirkvi a po otcovi zdedil martinský pivovar a účastiny vo viacerých spoločnostiach.

Významnou súčasťou jeho právnej praxe bola agenda pozemkovej reformy po roku 1918. Reforma obmedzovala rozsiahle veľkostatky: časť ich pôdy štát zaberal a následne prideľoval menším vlastníkom, obciam či novým hospodárom. Tento proces prinášal zložité otázky vlastníctva, oceňovania, náhrad, parcelácie a prevodov majetku. Fábry sa ako advokát venoval právnym záležitostiam, v ktorých išlo o rozsiahle pozemky a značné majetkové hodnoty.

Predseda Slovenského Aeroklubu M. R. Štefánika

V medzivojnovom období sa Fábry angažoval v športovom letectve. Výročná správa Slovenského Aeroklubu M. R. Štefánika za rok 1930, prednesená na valnom zhromaždení 2. februára 1931, ho uvádza ako predsedu klubu a zachytáva ho pri vedení valného zhromaždenia.[5]

Fábry bol zároveň evidovaným vlastníkom lietadla Zlín Z-XII s poznávacou značkou OK-TBM a výrobným číslom 155. V registri je pri stroji uvedený dátum 18. júna 1937. Lietadlo neskôr prešlo do Slovenských vzdušných zbraní a používala ho aj meteorologická služba.

Oľga Fábryová

Oľga Fábryová, rodená Pálková, pochádzala z významného evanjelického podnikateľského prostredia Liptovského Mikuláša. Pálkovci patrili k rodinám, v ktorých sa spájali priemysel, bankovníctvo, verejný život, vzdelanie a slovenské kultúrne aktivity. Rodinnými a spoločenskými väzbami boli prepojení aj s ďalšími významnými mikulášskymi rodmi, medzi nimi so Stodolovcami (rodina vedca a profesora Aurela Stodolu) a Hodžovcami (rodina neskoršieho predsedu vlády ČSR Milana Hodžu).

Oľga získala nadštandardné vzdelanie vo Viedni na vyššom dievčenskom ústave na Grabene. Vyrastala teda v prostredí, ktoré jej poskytovalo nielen hospodárske zázemie, ale aj široký spoločenský a kultúrny rozhľad. Po sobáši s Pavlom Fábrym sa toto prostredie prirodzene prepojilo s jeho právnickými, politickými a leteckými aktivitami v Bratislave.

Cirkev, prenasledovanie a exil

Pôsobil aj ako zborový inšpektor a člen výkonného orgánu Evanjelickej cirkvi v Československu. V roku 1948 bol určený za účastníka prvého valného zhromaždenia Svetovej rady cirkví v Amsterdame.[1]

Po vzniku Slovenského štátu patril medzi prvých odporcov režimu internovaných v Ilave. Zoznam prvých väzňov privezených 30. marca 1939 uvádza aj Pavla Fábryho.[3]

Po vojne ho na podnet čsl. komunistov krátko zadržala sovietska armáda. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 bol zbavený funkcií, prišiel o majetok a opäť bol uväznený. Z väzenskej nemocnice sa mu podarilo utiecť a v januári 1949 sa dostal do Švajčiarska. Rodinný archív uvádza dramatickú verziu úteku v prestrojení za mníšku a ukrytého v pivnom sude.[1]

V exile žil v Ženeve. Pokračoval v právnickej a hospodárskej činnosti; podľa rodinného archívu pôsobil aj vo vedení podniku vyvíjajúceho technológie na plnenie a konzervovanie potravín. Pomáhal čsl. politickým utečencom a viacerých exulantov zastupoval pri uplatňovaní nárokov na nemecké odškodnenie za nacistické prenasledovanie. Medzi jeho klientov a blízkych spolupracovníkov patril aj armádny generál Lev Prchala.[1][6]

Zachovaná korešpondencia v rodinnom archíve dokladá jeho kontakty s predstaviteľmi čsl. exilu a s okruhom ľudí spojených so Slobodnou Európou.[1]

Pavel Svetozár Fábry zomrel 19. decembra 1960 v Berlíne na infarkt vo veku 69 rokov. Rozpracované prípady jeho exilových klientov následne prevzal syn Vladimír Fábry.[6]

Vladimír Fábry pôsobil ako právnik OSN a právny poradca jej misie v Kongu. Zahynul 18. septembra 1961 pri leteckej havárii pri Ndole spolu s generálnym tajomníkom OSN Dagom Hammarskjöldom.[1]

Rodina a podnikateľská tradícia

Jeho otec Jozef Fábry bol obchodník a priemyselník, podpredseda obchodnej komory a člen správnych rád viacerých hospodárskych a finančných podnikov. Rodina podniky spravidla nevlastnila sama; jej členovia v nich vystupovali ako spoluzakladatelia, akcionári alebo členovia správnych rád.[1]

Rudolf Fraštacký v roku 1957 pri zakladaní Slovensko-švajčiarskej spoločnosti pripomenul švajčiarsky pôvod Fábryho rodiny a jej pôsobenie v hospodárskom, cirkevnom a duchovnom živote na Slovensku.[1]