škpt. Nikolaj Šapošnikov

Bezmotorové lietanie

Šapošnikov patril ku generácii čsl. vojenských pilotov, ktorí sa venovali aj bezmotorovému lietaniu. Jeho pôsobenie bolo v 20. rokoch úzko spojené s Leteckým plukom 3 generála letca M. R. Štefánika a neskôr so Slovenským Aeroklubom M. R. Štefánika vo Vajnoroch.

Výrazný úspech dosiahol počas II. národnej súťaže plachtových lietadiel v Medlánkach v apríli 1925. Ako podporučík tam na klzáku Dewoitine doletel na vzdialenosť 1.716 metrov a vytvoril nový čsl. rekord v bezmotorovom lete na vzdialenosť.[1]

V roku 1923 Ministerstvo národnej obrany zakúpilo vo Francúzsku tri stroje firmy Dewoitine: jeden motorový D.7 výrobného čísla 3 s trojvalcovým motorom Salmson 10 a dva bezmotorové P.3.

Dewoitine D.7 sa vo francúzskych dobových prameňoch označuje ako „avionnette“, doslova malé ľahké lietadielko. Stroj výrobného čísla 3 bol 22. novembra 1923 pridelený LP3 do Nitry. Používal sa ako motorový klzák a neskôr aj v úprave bez motora. Od roku 1925 niesol na trupe plukovný znak LP3.

Nitra 1 – Nitra 3

Nitra 1, postavená v roku 1923 v opravárenských dielňach LP3 v Nitre, vznikla podľa návrhu škpt. Koželuha. Šapošnikov na nej lietal ako pilot, pričom sa na vtedajších národných súťažiach vymieňal s rtm. B. Kašparom.

Nitra 2 z roku 1924 vznikla ako motorizovaná verzia Nitry 1 s motorom Salmson 10.

Vajnory a Letecký pluk 3

Nikolaj bol zaradený k 40. stíhacej letke LP3, ktorá bola od roku 1926 umiestnená vo Vajnoroch. Dňa 15. marca 1929 bol ustanovený za dočasného veliteľa 40. letky a 8. októbra 1929 za veliteľa už prečíslovanej 38. letky.

Slovenský Aeroklub M. R. Štefánika

Nikolaj bol šéfpilotom leteckej školy Slovenského Aeroklubu M. R. Štefánika. Z prvých žiakov úspešne dokončili výcvik Ľudmila Šapošnikovová, Vojtech Ihriský, kpt. Vladimír Kočmerževský a rtm. Coufal.[2]

Vrabčiak

Malý jednomiestny dvojplošník Vrabčiak postavil pre svoju ženu Ľudmilu. Lietadlo skúšal už v roku 1928 a 18. októbra 1928 s ním absolvoval let na trase Nitra – Piešťany – Bratislava – Nitra.

Bol to jednomiestny dvojplošník s rozpätím približne 5.5 metra a hmotnosťou okolo 150 kilogramov. Poháňal ho motor Salmson s výkonom približne 10 konských síl.

Na zachovaných fotografiách sa Vrabčiak objavuje v rozdielnych konštrukčných podobách. Zachovala sa aj fotografia havarovaného stroja. Na Vrabčiakovi neskôr lietala aj Ľudmila Šapošnikovová, hoci v jej dvoch zachovaných pilotných zápisníkoch sa tento typ neobjavuje.

Olomouc a mobilizácia 1938

V septembri 1933 bol Šapošnikov prevelený k Leteckému pluku 2 do Olomouca.

Počas mobilizácie v roku 1938 pôsobil ako štábny kapitán letectva pri Leteckom sklade 2 v Olomouci. Od 15. do 21. októbra 1938 bol veliteľom Pomocnej letky Leteckého skladu 2.[3]

Vražda a povojnové vyšetrovanie

Podľa záverečnej vyšetrovacej správy Oblastného kriminálneho úradu v Zlíne z 2. júla 1947 bol škpt. Nikolaj Šapošnikov začiatkom decembra 1944 zavraždený počas svojej partizánskej činnosti. Skupina partizánov ho pod zámienkou odvedenia k partizánskemu štábu vylákala do lesa Podseniska v katastri obce Liptál, kde bol zozadu zastrelený ranou do zátylku. Jeho telo bolo nájdené 21. decembra 1944. Následná súdna pitva vo Vsetíne potvrdila strelné poranenie hlavy.

Páchatelia svoje konanie odôvodňovali tvrdením, že Šapošnikov bol zradcom a že jeho zastrelenie nariadil štáb I. partizánskej brigády Jana Žižku z Trocnova. Povojnové vyšetrovanie však dospelo k opačnému záveru. Žiadny takýto rozkaz nebol vydaný a nepodarilo sa preukázať ani tvrdenia, že Šapošnikov spolupracoval s Gestapom alebo udával partizánov.

Vyšetrovanie naopak zistilo, že Šapošnikov bol riadne evidovaným príslušníkom partizánskeho hnutia a zúčastňoval sa bojovej činnosti. Neskoršie preverovanie na pracoviskách Gestapa neprinieslo dôkaz o jeho spolupráci s Nemcami; podľa výpovede predstaviteľa štábu brigády bolo dokonca zistené, že Gestapo Šapošnikova hľadalo pre jeho odchod k partizánom a partizánsku činnosť.

Za možný motív jeho odstránenia vyšetrovanie považovalo aj skutočnosť, že Šapošnikov upozorňoval vedenie brigády na zneužívanie partizánskej činnosti niektorými jej členmi, najmä na krádeže a osobné obohacovanie. Podľa záverečnej správy tak mohla byť povesť o jeho údajnej zrade zámerne rozšírená práve preto, aby bol odstránený človek, ktorý tieto praktiky oznamoval štábu.[5]