mjr. Vilém Stanovský

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa Vilém Stanovský ako dobrovoľník prihlásil do francúzskej Cudzineckej légie a stal sa príslušníkom českej roty Nazdar. S ňou bojoval na západnom fronte a 9. mája 1915 bol v bitke pri Arrase zranený.[1][2]

Počas doliečovania v Lyone sa v septembri 1915 stretol s M. R. Štefánikom, ktorý medzi českými vojakmi hľadal dobrovoľníkov pre zamýšľanú českú leteckú jednotku. Stanovský sa k letectvu prihlásil, jeho žiadosť však nebola vybavená skôr, než sa musel vrátiť na front, kde ďalej bojoval ako pešiak.[1][2]

V auguste 1917 bol Stanovský zaradený do leteckej školy francúzskej armády v Dijone. Odtiaľ pokračoval v pilotnom výcviku v Miramas, následne prešiel vyšším výcvikom v Pau, školou vzdušnej streľby v Cazaux a školou pre bitevných letcov v Perthes.[1]

Na prelome rokov 1917 a 1918 tak absolvoval postupný pilotný a bojový výcvik podľa francúzskeho systému prípravy vojenských letcov. Dňa 8. mája 1918 získal francúzsky pilotný diplom FAI-Francie č. 13230.[1]

Na jar 1918 dokončil stíhací výcvik a začiatkom augusta nastúpil k bojovej stíhacej jednotke SPA 158, vyzbrojenej lietadlami SPAD VII a SPAD XIII.[1][2] Na týchto strojoch lietal bojové misie na západnom fronte. Dňa 8. novembra 1918 bol nad Gentom v boji s nemeckými Fokkermi D.VII zostrelený; pri núdzovom pristátí havaroval so svojím SPADom VII a utrpel zranenie chrbtice.[1][2]

Budovanie čsl. letectva

Po vzniku Československa pokračoval vo vojenskej leteckej službe. Od apríla do júna 1919 sa podieľal na preškoľovaní čsl. letcov na francúzsku leteckú techniku. Od augusta 1919 do augusta 1920 velil Pilotnej škole v Prahe a zároveň sa stal historicky prvým veliteľom letiska Kbely.[1]

Od augusta 1920 bol k dispozícii Ministerstvu národnej obrany pri nákupe lietadiel vo Francúzsku. V januári 1921 prevzal riadenie praktického leteckého výcviku v Čsl. ústrednej škole pre vzduchoplavectvo v Chebe. Od marca 1921 do novembra 1922 bol zástupcom francúzskeho veliteľa školy mjr. Personna a po jeho odchode prevzal velenie školy sám. Vzduchoplaveckému učilišťu v Chebe velil od novembra 1922 do novembra 1923.[1]

Dňa 28. októbra 1923 mu bol natrvalo udelený odznak poľného pilota letca.[6]

Vajnory a Letecký pluk 3

Po odchode z Chebu bol v rokoch 1923 – 1928 jeho život úzko spojený so Slovenskom a s Leteckým plukom 3 gen. M. R. Štefánika. Pri pluku pôsobil postupne ako veliteľ letky, perute a napokon aj ako veliteľ pluku.[1] V roku 1926 je doložený ako veliteľ II. perute Leteckého pluku 3 vo Vajnoroch a v rokoch 1927 a 1928 bol ako major poverovaný velením celého pluku.[1][6]

V roku 1926 absolvoval s mechanikom Františkom Šimkom na lietadle Aero Ab-11.17, imatrikulácie L-BUCD, diaľkový propagačný let. Počas neho preleteli ponad 23 štátov Európy, severnej Afriky a Malej Ázie, urazili 15.070 km a vo vzduchu strávili 91 hodín a 52 minút.[3] Let bol veľkou propagáciou Československa aj jeho leteckého priemyslu.[1][3]

Po odchode od Leteckého pluku 3 si Stanovský ďalej zvyšoval vojenskú a odbornú kvalifikáciu. Pôsobil ako učiteľ na vojenských školách a kurzoch a slúžil vo Vojenskom leteckom ústave studijnom (VLÚS), neskôr začlenenom do Vojenského technického a leteckého ústavu (VTLÚ) v Letňanoch.[1]

V roku 1934 prevzal velenie bombardovacieho Leteckého pluku 6 v Prahe-Kbeloch. Niekoľko mesiacov toho istého roku bol zároveň dočasne poverený velením nadradenej Leteckej brigády. Leteckému pluku 6 potom velil až do zániku Česko-Slovenska v roku 1939.[1]

Významnou kapitolou jeho služby bolo zavádzanie moderného sovietskeho rýchleho bombardéra Tupolev SB do čsl. vojenského letectva. V rokoch 1937 – 1938 boli tieto stroje nakupované zo Sovietskeho zväzu a v Československu dostali označenie Avia B-71.[1][4]

Stanovský viedol misiu čsl. pilotov, ktorej úlohou bolo oboznámiť sa s novým bombardérom, preškoliť posádky a prevziať prvé stroje.[1][2] Prvý pobyt v ZSSR slúžil predovšetkým na preškolenie, pretože pripravené lietadlá ešte nebolo možné prevziať. Pri ďalšej ceste vo februári 1938 už čsl. posádky prevzali stroje a dopravili ich do Československa.[1][2]

Čsl. letectvo zaviedlo sovietske bombardéry Tupolev SB pod označením B-71. Súčasne bola zakúpená licencia na ich domácu výrobu v podnikoch Aero, Avia a Letov, tá sa však do okupácie v marci 1939 nerozbehla natoľko, aby bol pre čsl. letectvo dokončený jediný licenčný stroj.[4][5] Stroje používané čsl. letectvom pred okupáciou teda pochádzali zo Sovietskeho zväzu.[4]

Letecký pluk 6 patril k jednotkám vyzbrojeným bombardérmi B-71. Stanovský mu velil aj počas septembrovej mobilizácie 1938.[1][4]

Po rozpade Česko-Slovenska a nemeckej okupácii českých krajín v marci 1939 sa skončila aj tá etapa Stanovského života, ktorá bola spätá s budovaním a službou v čsl. vojenskom letectve prvej republiky.[1]